Aké sú perspektívy sto rokov po prvom kongrese?

Prednáška Clauda Pirona. Prevzaté z Revuo Esperanto, máj 2005
Aŭskulti la prelegon en Esperanto

Pred sto rokmi

Sto rokov. Už sto rokov uplynulo od toho kľúčového momentu ľudskej histórie, keď Zamenhof v tomto meste (Boulogne sur Mer) vystúpil na prvom esperantskom kongrese so slovami: "Zdravím vás, drahí priatelia, bratia a sestry z veľkej svetovej ľudskej rodiny, ktorí ste sem prišli z krajín blízkych i vzdialených, z rôznych štátov sveta, aby ste si mohli navzájom bratsky podať ruky. (...) Naše stretnutie je skromné, okolitý svet o ňom pramálo vie a naše slová sa nešíria telegrafom do všetkých miest (...) sveta. (...) Ale vzduchom tejto sály sa šíria tajomné zvuky, veľmi tiché zvuky, ktoré ucho nepočuje, ale ktoré zachytí každé citlivé srdce: (...) zvuky niečoho veľkého, čo sa práve narodilo." A o niečo neskôr povedal: "Na našom stretnutí nie sú národy ani veľké, ani malé, ani dôležité, ani bezvýznamné, nikto sa neponižuje, nikto sa neostýcha, (...) my všetci sme si rovní, všetci sa cítime ako členovia jedného národa, jednej rodiny. A prvý krát v histórii ľudstva my, členovia s rôznych národov, stojíme vedľa seba nie ako cudzinci, nie ako konkurenti, ale ako bratia (...), ktorí si ruky podávajú srdečne, ako ako človek s človekom. Dobre si uvedomme význam tohto dňa, pretože dnes sa medzi pohostinnými múrmi Boulogne sur Mer zišli nie Francúzi s Angličanmi, nie Rusi s Poliakmi, ale ľudia s ľuďmi."

Keď som o tom dni roku 1905 hovoril ako o kľúčovom momente ľudskej histórie, možno si väčšina z vás pomyslela: "To skutočne preháňa." Možno. Ale môj názor nie je bez základov.

Veľmi na mňa zapôsobila udalosť, o ktorej som čítal v jednom dokumente Uneska. Kedysi sa pokúsili presvedčiť náčelníka afrického kmeňa, že čítať a písať je užitočné. Odmietol tomu veriť. Navrhli mu teda pokus. Nech povie niečo, čokoľvek, niekomu, kto to zapíše. Papier odnesú do inej dediny a náčelník ich pri tom bude sprevádzať. V tej dedine bude niekto, kto vie čítať, ale nebol pri tom, keď boli slová hovorené a teda ich nepočul. Toho požiadajú, aby slová prečítal. Náčelník súhlasil. Keď skupina došla do inej dediny a ktosi nahlas prečítal, čo bolo nadiktované, náčelník bol prekvapený. Niekto kto bol preč, keď hovoril, dokázal presne zopakovať jeho slová. Neuveriteľné! Skutočný zázrak!

Je faktom, že vynájdenie písma malo obdivuhodné následky. Za veľkú časť nášho pohodlia, našej spokojnosti, našich vedomostí, našej radosti, nášho zdravia vďačíme faktu, že existuje písmo. Ak by písmo nebolo, neboli by sme takí, akí sme. Preto možno povedať, že okamih, keď boli písmom prvýkrát predané idey a informácie, bol kľúčovým momentom v dejinách ľudstva, aj keď nikto netuší, kedy a kde sa to stalo. Podľa môjho názoru aj moment, keď sa ľudia z dvadsiatich krajín dohovorili bez tlmočníkov a bez toho, že by museli hovoriť jazykom iného národa, bol kľúčovým momentom ľudskej histórie. A tento mimoriadny okamih sa odohral tu v Boulogne, v roku 1905.

Odohralo sa ešte niečo dôležité: keď Zamenhof recitoval svoju báseň Modlitba pod zelenou zástavou, mnohí účastníci plakali! Týmto faktom bol definitívne vyvrátený argument tých, čo tvrdia, že jazyk stvorený za pracovným stolom nemôže mať dušu. Ak môže recitácia dojať až k slzám, to znamená, že použitý jazyk je viac ako len robotický, mechanický nástroj, použiteľný iba na praktické ciele, ako sa domnievala väčšina vtedajších intelektuálov. Taký jazyk sa dokáže dotknúť srdca, má dušu.

Mnohí sme zakúsili túto dušu mnohými spôsobmi. Vieme, že esperanto nás dokáže rozozvučať, tu nadšene, tam radostne, hentam zasnene a tam zase naštvane. Okúsili sme, že ním znejú naše emócie, vieme, že v ňom môžeme diskutovať, hádať sa i hnevať, ale dá sa použiť aj mierne a s láskou a zo žiadnej z týchto situácií nevychádza v porovnaní s inými jazykmi ako menejcenný. Keď sa niečo prežije, nie je možné o prežitom pochybovať. Rovnako, ak niečo povedia skeptici, ktorí esperanto stotožňujú s neživým kódom, vieme, že sa mýlia. Aj keď sa o svoju skúsenosť nedokážeme podeliť s okolitým svetom, faktom ostáva, že esperanto je niečím živým, jazykom s dušou. Vieme to z vlastnej skúsenosti. A to nie je vec názoru a teda vec subjektívna. Je to fakt, niečo objektívne, zatiaľ čo myšlienka, že esperanto nemá dušu, je jednoduchý subjektívny názor, ktorý nemá oporu v žiadnej skúsenosti, alebo pozorovaní. V dlhodobom horizonte nemajú subjektívne názory v porovnaní s faktami žiadnu váhu. Názory sa menia, ale fakty ostávajú faktami, solídnymi, neodvolateľnými, vždy víťaznými, pretože sú realitou, zatiaľ čo názory sú iba duševnými obrazmi, ktoré, ak sa nezakladajú na niečom reálnom, môžu sa postupom času iba rozpadnúť.

Duša esperanta a tri mozgy človeka

Trvám na tom, že esperanto má dušu, pretože je to podľa mňa veľmi dôležité. Veľa som sa venoval Zamenhofovým textom, prednáškam a listom. A vždy ma udivovala jedna jeho vlastnosť, ktorá nie je častá: obdivuhodná rovnováha medzi pologuľami jeho mozgu.

Mozog človeka sa skladá z troch častí. Najnižšia úroveň je čisto pudová, je ako mozog hada: v tejto najhlbšej vrstve sa nachádza prastará, primitívna časť nás samých: tu prežívame základné emócie, ako sú panika, túžba, agresivita, tu sú mozgové centrá, ktoré nás nútia chytať, schovávať sa, utekať, alebo útočiť. Ale nad touto prastarou vrstvou je tzv. mozgová kôra (kortex), ktorá sa delí na dve pologule, tak ako rozlúsknutý orech. Tieto dve pologule majú rozdielne funkcie. (To, čo budem hovoriť o pravej a ľavej časti platí iba pre väčšinu, t. j. pre pravákov. V prípade ľavákov je to zložitejšie). Teda, v prípade praváka ľavá časť mozgu funguje prostredníctvom slov, čísel, mier, rozumu, analýzy, dedukcie, faktov, vôle, disciplíny a podobných vecí, preto by som ju nazval mozgom kázne.

Naopak pravá časť funguje pomocou obrazov, bezslovných symbolov, pocitov, vrátane estetických a umeleckých, pomocou atmosféry, predstavy, metafor, intuície, spontánnych myšlienkových pochodov, snov, poetického pohľadu na svet, tvorivosti, slobody, preto ho nazývam mozgom dôvery, pretože iba ak veríme, sme schopní nechať ho fungovať s jeho neuveriteľnou plodnosťou.

Vo všeobecnosti u človeka, a často aj celého národa, jedna z pologúľ prevláda. Ale u Zamenhofa boli obe nie len dobre rozvinuté, ale aj harmonicky spolupracujúce.

A to nachádzame aj v samotnom jazyku. Je prísny, požaduje disciplínu, a teda aktivuje ľavú pologuľu. Spomeňme si len na akuzatív, na to, že slovesá sú alebo tranzitívne, alebo netranzitívne, alebo na jednoznačne definovaný zmysel predpôn a prípon. Esperanto je prísnejšie ako väčšina jazykov. Ale je aj slobodnejšie. Právo bez akýchkoľvek obmedzení kombinovať slovné korene s predponami a príponami, to je typické pre pravú pologuľu. Rovnako ako sloboda v slovoslede a syntaxi. Na vyjadrenie jednej myšlienky ponúka esperanto viac možností ako iné jazyky. Pozrime sa len, koľkými spôsobmi sa dá vyjadriť myšlienka "Mi venis al Bulonjo per trajno (Do Boulogne som pricestoval vlakom)": al Bulonjo mi trajnis (Do Boulogne som privlakoval), mi venis trajne Bulonjon (prišiel som vlakovo Boulogne-smerom), Bulonjen trajnis mi (Boulogne-smerovo vlakoval som), pertrajne mi al Bulonjo venis (cezvlakovo som do Boulogne prišiel), dokonca, aspoň humorne, alebo poeticky: mia alBulonja veno estis trajna (moja doBoulogne cesta bola vlaková), trajne mi alBulonjis (vlakovo som doBoulogneoval). Za to, že má esperanto pre spisovateľa vábivú ohybnosť a bohatosť, vďačíme práve tej zriedkavej súhre kázne a slobody, tomu zjednoteniu mozgových pologúľ.

Tým je esperanto jedinečné. Jazyky zvýrazňujú tú, alebo onú vlastnosť. Francúzština a nemčina sú prísne, nechávajú však málo slobody na sebavyjadrenie. Angličtina a čínština sú slobodnejšie, ale chýba im poriadok a následne presnosť. Áno esperanto je v mozaike jazykov jedinečné. Myseľ ním môže pracovať precízne, jasne s dôrazom na detail, ale aj srdce v ňom nájde nástroj na vyjadrenie svojej bohatosti, svojej fantázie, svojich intímnych a naliehavých pocitov a emócií.

Vo výnimočné veci bežný človek zvyčajne neverí. Preto si jedinečnosť esperanta väčšina našich súčasníkov jednoducho nedokáže predstaviť.

Nenápadné šírenie skrytého odkazu

A práve preto som pred niekoľkými minútami schválne použil slovné spojenie 'z dlhodobého pohľadu'. Fenoménu esperanta nie možné správne rozumieť, ak ho nevnímame v historickej perspektíve. Mnohí to nerobia a práve preto tvrdia: svetovým jazykom je angličtina. Možno ste si uvedomili, že sa o angličtine nevyjadrujem pozitívne. V skutočnosti však nekritizujem ani jazyk samotný, ani kultúru s ním spojenú, ani ľudí, pre ktorých je materinským jazykom. Angličtina a jej kultúra sa mi veľmi páčia. Srdce sa mi napĺňa vďačnosťou, keď si pomyslím na ľudí ako P.G.Wodehouse, Woody Allen a dokonca aj Louis L'Amour. A päť rokov, ktoré som prežil v New Yorku, boli pre moje šťastie veľmi dôležité. To, čo kritizujem, je postavenie angličtiny v celosvetovej spoločnosti, postavenie nedemokratické s mnohými negatívnymi dôsledkami. Ale za túto nespravodlivú pozíciu zodpovedajú a nesú vinu najmä neanglicky hovoriaci.

Masovokomunikačné prostriedky, ministri, šéfovia podnikov, aj jednoduchí ľudia v krčmách neustále opakujú túto frázu.A neuvedomujú si, že spolu s ňou šíria aj celý zväzok nevyjadrených myšlienok. Napríklad: víťazstvo angličtiny je definitívne, jazyková rôznorodosť už nebude spôsobovať problémy, používanie angličtiny nemá žiaden vplyv na vašu peňaženku, neexistuje reálna alternatíva, neexistujú ľudia, ktorí sa ťažko učia jazyky, ak cudzinec trpí nespravodlivosťou, pretože sa nedokáže vhodne vyjadriť, alebo ak podnikateľ neuzavrie výhodnú dohodu, pretože jeho znalosť angličtiny nie je postačujúca na rokovanie so zahraničným partnerom, majú iba čo si zaslúžia, mali sa angličtinu naučiť poriadne. Ak sa na pár minút zamyslíte, uvedomíte si, že tieto a ďalšie odkazy, skryte sprevádzajú frázu o víťazstve angličtiny. Sú to odkazy, ktoré obmedzujú, ktoré uzatvárajú myseľ do tunela, kde nie je po stranách nič vidieť, iba jediné svetlo na konci tunela – angličtina, bez ktorej niet východiska. Takéto podmienky bránia normálnym reakciám, akou by bola napríklad nasledujúca myšlienka.

Rodení anglicky hovoriaci získavajú zo súčasného jazykového systému mnoho výhod a nemalý zisk. Veľká Británia získava každý rok jednu miliardu eur z jazykových pobytov. English language teaching is very big business (Výuka angličtiny je veľký biznis) tvrdil svojho času informačný bulletin Trhu anglického jazyka v Barbican Centre (v Londýne). Predseda British Council to potvrdil slovami: Angličtina nám zarába viac, ako ropa zo Severného mora. Hovoril som o Británii, Spojené štáty však na masovom používaní angličtiny zarábajú ešte viac.

Bolo by teda normálne, keby anglicky hovoriaci za seba platili. Nie je absurdné, že v celom svete neanglicky hovoriaci daňoví poplatníci platia obrovské sumy na štátom organizovanú výuku angličtiny, ktorá ich v konečnom dôsledku odsudzuje do podriadenej pozície? Zatiaľ čo tí, čo majú všetky zisky, ktorí vďaka svojmu rodnému jazyku získavajú prevahu v každej diskusii, rokovaní, debate, ktorí sa nemuseli trápiť s učením jazyka, práve tí nemusia za svoju obrovskú výhodu nič platiť! Spravodlivosť by si žiadala, aby anglicky hovoriace štáty platili ostatným krajinám toľko, koľko je nevyhnutné aby im ostatní rozumeli.

Okrem toho, hromadu času, ktorú minieme na štúdium angličtiny, môžu anglicky hovoriaci venovať štúdiu vedy, techniky, svojmu odboru, alebo oddychu a zotaveniu. Nebolo by normálne, keby nám finančne kompenzovali našu časovú stratu a našu námahu, z ktorých tiež pochádza ich zisk? V našej globalizujúcej sa novoliberálnej spoločnosti nie je žiadna výhoda zadarmo. Majú veľké výhody, nech za ne platia, tak trochu podľa princípu kto znečisťuje, platí.

Nevyjadrené, skryté odkazy, ktoré spoluvytvárajú myšlienkový sprievod, ale aj citovú atmosféru neustále opakovanej frázy, sa do mysle dostávajú neuvedomele. Pretože nie sú vyjadrené, nie je možné sa proti nim brániť. A pretože sa usádzajú v nevedomej časti psychiky, vyvolávajú masochizmus, proti ktorému sa dá brániť iba uvedomením. Kvôli tomuto nebadanému prieniku si obete situácie neustále opakujú tie frázy, ktoré status obetí potvrdzujú a posilňujú. Je to systém, ktorý sa používa na udržanie otrokov v otroctve a bráni človeku z najnižšej kasty zmeniť kastovný systém. Papagájovaním fráz sa naši súčasníci utvrdzujú v tom, že sa nič nedá zlepšiť, že sa nič nedá robiť, že sú otrokmi bez nádeje na slobodu, pretože ich páni vyhrali raz a navždy a porazení nech nezdvíhajú hlavy. Je to ako čarodejná pieseň, magická formula, ktorá spôsobuje, že obete stále viac a viac prijímajú svoj stav. Masochizmus sa po každom opakovaní posilňuje, ale obete to, ach beda!, nebadajú.

Tí, čo sa vyjadrujú k tejto téme, prehliadajú dôležitý fakt. V pravej mozgovej hemisfére u každého človeka existuje neuvedomovaná, nejasná túžba po niečom nedefinovateľnom, nepomenovateľnom, pretože je to priveľmi nepresné, po akomsi dobre pre celé ľudstvo, po akejsi rajskej harmónii, po svete v ktorom neexistuje nespravodlivosť. A táto snová túžba je veľmi mocná, má ohromný potenciál, je schopná zmobilizovať kvantum individuálnej energie, prebudiť obdivuhodný záujem, ktorý sa rozumom nedá pochopiť. U niektorých ľudí sa túžba po tomto dobre zhmotnila do pojmu "esperanto", takže do oblasti, ktorú slovo "esperanto" predstavuje, investujú veľkú časť svojho ja, svojho libida, akoby povedal Freud. Pojem "esperanto" tak preberá príťažlivú silu, ktorú Carl Gustav Jung prisudzuje tým jadrám psychickej energie, tým psychickým oblakom, ktoré nazýva archetypy.

Esperanto je zhmotnením, teda uchopiteľnou podobou niečoho neuchopiteľného, čo presahuje možnosti pomenovania, čo ale priťahuje ľudskú myseľ silou nekonečne väčšou, ako je tá, ktorou elektromagnet priťahuje železo. Opakovanie myšlienky, že angličtina zvíťazila, pôsobí na ľavú hemisféru a blokuje kreativitu pravej, v ktorej potláča archetyp, túžbu po celosvetovej spravodlivosti, o ktorej som práve hovoril. Blokuje schopnosť predstaviť si. Preto si ľudia, ktorí boli toľko bombardovaní týmto uväzňujúcim sloganom, až ho prijali za svoj, tí ľudia si viac nedokážu predstaviť, že existuje alternatíva. Tak je zahubená zvedavosť a kritická myseľ sa stáva neplodnou. Kvôli tomuto sociálno-psychologickému procesu sú v celom svete milióny a milióny mladých ľudí nútené venovať sa roky a roky neprimeranej námahe v snahe zvládnuť jazyk, v ktorom nikdy nebudú rovnoprávni s rodenými hovoriacimi. My, malá menšina na pokraji záujmu, vieme z vlastných skúseností, že táto pohroma nie je potrebná. Vieme, že existuje alternatíva, ktorá by mládež na celom svete, všetkých daňových poplatníkov a vlastne aj všetky štáty, okrem anglicky hovoriacich, odbremenila od zaťažujúcich finančných nákladov a oslobodila z absurdného mrhania svojim časom a duševnou energiou. Ale verejnosť nasiakla správou o definitívnom víťazstve angličtiny. A pokiaľ jej zo všetkých síl veria, bez toho aby ju prehodnotila s odstupom, musia nevyhnutne prijať doplňujúcu myšlienku, a síce, že ak angličtina zvíťazila, tak esperanto neuspelo.

Myslenie typické pre štvorročných

Žiaľbohu, esperantisti sú ovplyvnení všeobecným názorom. A časť z nich má sklon prijímať ho. Tí potom trpia rozdvojením, ktoré môže byť bolestivé. Vo vnútri cítia, že esperanto, pre nich samých, uspelo, pretože obohatilo ich život. Ale tento pocit nie je možné zosúladiť so všeobecným názorom, že esperanto neuspelo. Je v nich teda napätie medzi čímsi sociálnym a čímsi osobným, medzi pravou a ľavou hemisférou mozgu.

Je potrebné analyzovať, čo hovoria tí, ktorí nepochybujú o zlyhaní. Ak túto analýzu urobíme, ako prvé si všimneme, že toto presvedčenie je absolútne. Človek, ktorý hovorí "Esperanto neuspelo", si je istý, že tento neúspech je zjavný, úplný a trvalý. V skutočnosti je to to isté ako "Esperanto je nula". Existovalo ako projekt, ale projekt sa rozpadol a viac už neexistuje.

Zaujímavé je, že tento dojem, že súčasný zdanlivý neúspech je niečo absolútne, úplne, trvalé, sa môže objaviť iba pri uvažovaní na úrovni menej ako šesťročného dieťaťa. Každý z nás je duševne dospelý iba v niektorých oblastiach života. V mnohých ďalších duševne fungujeme ako štvor- alebo päťroční. A v tomto veku nedokáže myseľ udržať spolu viac ako dva koncepty, ktoré sú vždy symetrické, protirečivé a extrémne: “veľký” / “malý”, “silný” / “slabý”, “prvý” / “posledný”, “všetko” / “nič”.

Dospelí, dokonca veľmi inteligentní ľudia, duševne úplne kompetentní v svojom povolaní alebo každodennom živote, naďalej používajú myšlienkové postupy štvorročných v mnohých oblastiach, ako sú politika, náboženstvo, etnická príslušnosť, sebahodnotenie, posudzovanie opačného pohlavia (často myšlienky o manželoch a manželkách) atď. A esperanto je oblasť, v ktorej možno ľahko vidieť takéto prastaré myslenie.

Napríklad, mnohí si jednoducho nedokážu predstaviť, že sa súčasné esperanto líši od jazyka, ktorý bol prezentovaný v roku 1887. Preto mnohí hovoria: "Živý jazyk sa vyvíja, esperanto sa nemôže vyvíjať, esperanto teda nie je živý jazyk, preto neuspelo." Nejde teda iba o nesprávnu informovanosť, v skutočnosti je to neschopnosť predstaviť si, že sa jazyk navrhnutý jedným človekom môže vyvíjať. Myslenie malého dieťaťa! Možné sú iba dve pojmy: alebo všetko, alebo nič. Existuje Medzinárodný jazyk Dr. Esperanta z roku 1887 a to je všetko. Okrem toho nemôže existovať nič, čo nesie názov esperanto. Títo ľudia nevnímajú esperanto rovnako, ako iné veci. Mestá sa pretvárajú, štýly menia, hudba vyvíja, móda sa líši z desaťročia na desaťročie, ale esperanto ostáva definitívne nemenné, také aké bolo v roku 1887.

Alebo zvážme spôsob, akým sa chápe úspech. Pre mnohých esperanto neuspelo, lebo nedobylo svet. Podľa nich by úspech znamenal, že môžete ísť kdekoľvek a kohokoľvek osloviť na ulici a bude vám rozumieť. Ale tento spôsob chápania úspechu nepoužívajú v iných oblastiach. Nikdy si nepomyslia: "Automobily Honda neuspeli, pretože mnohí používajú Toyoty, Mercedesy, Citroëny, Fordy, alebo čokoľvek iné." Na esperanto sa uplatňujú kritéria, ktoré v iných oblastiach neplatia. Zaujímavé, však?

Historická perspektíva

K tomu všetkému sa pridáva neschopnosť vidieť vec z historickej perspektívy. Výsledkom je, že sa neberú do úvahy možnosti "ešte nie", "už nie", "doteraz nie". Znova vidíme, že sa robia rozdiely medzi esperantom a inými sférami života. Je mnoho oblastí sociálneho života, v ktorých ľudia zápasia o zlepšenie sveta. Napríklad rovnosť medzi mužmi a ženami, medzi čiernymi a bielymi, medzi spoločenskými vrstvami vo vzťahu k možnosti študovať, alebo domorodé práva, spravodlivosť v obchode medzi severom a juhom a mnohé iné. Myslia si ľudia, ktorí hovoria o týchto témach, že "zápas neuspel"? Nie, hovoria si: "Zatiaľ sme neuspeli, musíme toho ešte veľa urobiť". Už v roku 1700 existovali ľudia, ktorí sa usilovali o zrušenie otroctva. Ale v 1850 otroctvo ešte existovalo. Bolo vtedy správne povedať: "zápas o zrušenie otroctva prehral"? Nie. Dejiny nás učia, že jediná správna odpoveď je: "V roku 1850 boj proti otroctvu ešte nezvíťazil". Nikdy však nepočujete povedať človeka, ktorý si je istý prehrou esperanta, že "esperanto ešte neuspelo". Akoby mal jazyk iba obmedzený počet rokov na to, aby dobyl svet a nestihol to do termínu. Ale prečo termín? Odkiaľ termín?

Nenapadne ich, že esperanto sleduje rytmus prírodných javov, ktoré rastú exponenciálne. Exponenciálny rast je spočiatku pomalý, ale postupne zrýchľuje a po istom okamihu sa stáva veľmi rýchlym. Tí, čo pochybujú o budúcnosti esperanta, ignorujú dejiny. Pomyslite napríklad na metrický systém. Tento posledný navrhol Gilbert Mouton, kňaz z Lionu, v roku 1647. O sto rokov neskôr, v roku 1767, sa nikde nadal použiť, pretože ho poznalo len niekoľko čudákov. Malo sa vtedy povedať, že metrický systém neuspel? Vôbec nie! To čo nasledovalo dokazuje, že máme právo povedať iba: 120 rokov po svojom objavení metrický systém ešte neuspel. Rovnako, sto rokov po vzniku esperanta, môžeme iba použiť hypotézu, že esperanto ešte neuspelo. Ak uspieť znamená stať sa všeobecne rozšíreným, čo je iná vec.

Táto historická perspektíva môže pomôcť odstrániť napätie medzi subjektívnym pocitom a objektívnym konštatovaním, ktoré som predtým pomenoval. Môžeme si zvoliť postoj: "Patrím k avantgarde". V skutočnosti ľudia, ktorí sa snažili oslobodiť svet od otroctva, alebo zaviesť metrický systém, mali pravdu celý ten čas, keď sa ich úsilie zdalo byť zbytočné a ostatní sa im vysmievali ako ľuďom zviazaných so smiešnou utópiou. Môžeme sa vidieť v rovnakej pozícii. No áno, možno sa mýlime. Ak však vezmeme do úvahy podobné snaženia v minulosti, hypotéza, že sme pionieri, nie je o nič menej pravdepodobná, ako tá opačná.

Preskúmajme blízku budúcnosť

Historická perspektíva nám tiež umožňuje uvažovať nad tým, čo sa stane po súčasnosti. Je to chúlostivá záležitosť. Ak preskúmame predpovede budúcnosti, ktoré robili ľudia, ktorí sa považujú za odborníkov, musíme konštatovať, že sa veľmi často mýlia. Objavujú sa totiž nepredvídateľné možnosti, ktoré nikto nevzal do úvahy. Na druhej strane, v iných prípadoch možno dostatočne presne predpovedať, ako sa veci vyvinú. Demografické prognózy sú dôveryhodné, ako aj predpovede o vývoji epidémie.

Vrátim sa k myšlienke, že angličtina vyhrala. V oblasti stredozemného mora, v prvom storočí nášho letopočtu, môžeme to isté povedať o gréčtine. Možno nie o klasickej, ale jednoduchej skomolenej gréčtine, tak ako teraz niektoré zdroje hovoria, že svetovým jazykom je “jednoduchá skomolená angličtina”. V Európe jedenásteho storočia možno tvrdiť, že vyhrala latinčina. V osemnástom storočí, že vyhrala francúzština. Ale my vieme, že v historickom vývoji všetky tieto jazyky stratili svoju moc. Tieto zmeny len nasledovali zmeny v medzinárodnom politicko-ekonomickom živote.

Nadvláda angličtiny v našej celosvetovej spoločnosti je naviazaná na politickú a ekonomickú prevahu USA. Fakty, ktoré sú dnes k dispozícii, umožňujú predpokladať, že začal úpadok Spojených štátov. Táto myšlienka je priamo prezentovaná v nedávno sprístupnenej oficiálnej správe CIA. Trochu sa bojím vstúpiť na toto pole, pretože mi niektorí z vás určite budú vyčítať, že sa miešam do politiky. Napriek tomu, nejedná sa o politiku, ale o úvahy nad niečím možným, čo sa môže stať, pretože tomu neodporujú ani fakty, ani logika. Ale tiež sa to stať nemusí. Čo sa stane, to teraz nikto netuší. Mnohí seriózni komentátori si však myslia, že po niekoľkých desaťročiach bude ekonomickou a politickou veľmocou koalícia medzi Čínou, Barátom (Indiou) a Brazíliou. Tieto krajiny, ktoré sa rýchlo a stabilne vyvíjajú, majú aj obrovský potenciál. Na základe toho mnohí odborníci predpokladajú, že svetovým jazykom bude čínština. A faktom je, že kurzy čínskeho jazyka lákajú z roka na rok čoraz viac ľudí.

Bežia USA k svojmu zániku?

Čo nám umožňuje tvrdiť, že Spojené štáty dnes možno – zdôrazňujem to možno – bežia v ústrety svojmu zániku, ku kolapsu? Mnoho faktov.

Zoberme napríklad do úvahy ekonomickú situáciu. Americká ekonomika je založená na veľmi krehkom systéme, ktorý možno opísať slovami: svet produkuje, USA konzumujú. To už platilo pri priemyselných tovaroch, ale v roku 2004 boli Spojené štáty prvýkrát po mnohých desaťročiach nútené doviezť malé množstvo potravín. Americké poľnohospodárstvo už obyvateľov nedokázalo uživiť. Obchodný deficit USA teraz dosiahol 630 miliárd dolárov. Na zaplatenie tohto dlhu, musia dostať Spojené štáty od zvyšku sveta približne jednu miliardu dolárov každý deň! Môže sa takýto systém vyhnúť bankrotu? Spojeným štátom umožňuje v súčasnosti prežiť hlavne Čína, ktorej kladný výsledok v obchodnej bilancii s USA je 160 miliárd dolárov.

To sa vzťahuje na export a import, teda americkú súkromnú sféru. Ak si všimneme verejnú sféru, teda štát, zistíme, že jeho finančné záležitosti sú ešte v horšom stave. Celkový národný dlh bol včera 7,79 bilióna dolárov, t. j. 7,7 miliónov miliónov dolárov, alebo 7,7 tisíc miliárd dolárov. (Keď sa Bush stal prezidentom v roku 2001, zdedil po Clintonovi plné pokladnice – štátny dlh vtedy neexistoval). Veľkú časť tejto obrovskej sumy USA dlhujú ázijským krajinám. Napríklad Čína požičala Spojeným štátom 83 miliárd dolárov. Tento dlh rýchlo narastá. Iracké dobrodružstvo stojí USA každý mesiac 5,8 miliárd dolárov. Možno pochybovať, či štát dokáže dlho fungovať s takým obrovským národným dlhom. Iste kvôli nemu americký dolár stráca svoju hodnotu tak rýchlo, že krajiny produkujúce ropu čoraz vážnejšie uvažujú nad možnosťou neprijímať viac doláre a urobiť euro referenčnou menou v obchode s naftou.

Mnoho ďalších faktov poukazuje na katastrofálny vývoj v USA, napríklad pokles priemerného platu, každoročný nárast počtu ľudí v hmotnej núdzi, množstvo uväznených – najväčšie vo svete (2,2 milióna, zatiaľ čo v roku 1975 to bolo len 380–000), ktoré ostáva najväčšie aj keď sa prepočíta na množstvo obyvateľov, ďalej fakt, že vojenské sily sú naširoko rozhádzané v zahraničí, ako aj fakt, že podobne ako v Sovietskom zväze pred jeho rozpadom, sa objektívne fakty a subjektívne dojmy priepastne rozchádzajú: napr. aj keď všetky oficiálne dokumenty dokazujú, že Irak nemal prsty v útoku na Dvojičky, viac ako polovica Američanov, ak možno veriť prieskumom, verí, že piloti boli Iračania.

Chápte ma dobre, netvrdím, že Spojené štáty určite čoskoro skolabujú. Neviem. Nikto nevie. Možno sa im podarí napraviť situáciu s obdivuhodným vypätím síl, ktorého je americké obyvateľstvo schopné, možno schopnejšie ako iné národy. Obyvatelia USA majú ohromný potenciál energie, odvahy, jasnozrivosti a prepotrebného optimizmu, ktoré možno krajina dokáže využiť. Hovorím iba, že ak porovnávame s minulými veľmocami pred ich rozpadom, nachádzame rovnaké črty aj v prípade súčasných Spojených štátov.

Šanca pre esperanto?

Ako to všetko súvisí s esperantom? Súvisí to tak, že vládnucím jazykom je obyčajne jazyk vládnucej krajiny. Dá sa predvídať, že ak postavenie veľmoci prejde z USA na alianciu Číny, Baratu (Indie) a Brazílie, ľudia si po určitom čase povedia: prečo máme medzi sebou používať angličtinu, ťažký jazyk cudzí naším kultúram? Potom možno budú chcieť títo ľudia používať ako svetový jazyk čínštinu, pretože v spomínanej aliancii bude mať Čína veľmi silné postavenie. Ale čínština je kvôli svojmu písmu a výslovnosti na medzinárodné použitie ešte horšie použiteľná ako angličtina. Potom možno bude šanca, že si ľudia uvedomia, že esperanto má na túto úlohu najlepšie predpoklady a hodí sa pre ňu.

Ak si myslíte, že som zle pochopil fakty a ich možné dôsledky, možno máte pravdu a ja sa úplne mýlim. Bol som však požiadaný, aby som povedal, ako si predstavujem perspektívy esperanta jedno storočie po prvom esperanstkom kongrese. To som urobil tak úprimne, ako som vedel. Ak mám povedať pravdu, všetko čo som doteraz povedal, je len naplnenie času, ktorý mi bol na túto prednášku vyhradený. Základ mojich myšlienok je oveľa jednoduchší. Verím v esperanto, verím, že sa stane svetovým jazykom. Či to bude o dvadsať, sto alebo tristo rokov, to nedokážem uhádnuť a je mi to jedno.

Verím v esperanto vďaka neporaziteľnej intuícii a neurazím sa, ak ma preto budete považovať za blázna. Ale táto bláznivá časť mňa samého nikomu neškodí a robí ma šťastnejším, prečo by som sa mal za ňu hanbiť a odvrhnúť ju? Veriť v túto intuíciu môže byť bláznovstvom, ale môže to byť aj niečo duševne celkom zdravé. Môžem potvrdiť svoj spôsob nazerania na budúce desaťročia rozumnými, vecnými argumentami, ktoré nie sú o nič podradnejšie ako argumenty tých, podľa ktorých esperanto nemá budúcnosť.

Neverím však v esperanto kvôli týmto argumentom. Verím vďaka takmer mystickej, nevysvetliteľnej istote, o ktorej sa nedá diskutovať, pretože pramení z mojej pravej mozgovej hemisféry. Tá, ak sa využívajú všetky jej pozitívne vlastnosti, sa dokáže predstaviť ako čarovná, neopakovateľná záhrada, kde rastie krása, priateľstvo, fantázia, veselosť a tvorivosť. Táto moja viera mi dáva toľko radosti, že aj keď sa z historického a spoločenského pohľadu ukáže ako chyba, pre mňa z osobného, priateľstva vytvárajúceho a obohacujúceho pohľadu vždy bude pokladom, ktorého hodnota presahuje všetky ľudské kalkulácie. Áno, naša pravá hemisféra má vo svojej rajskej časti ohromnú zásobu potešenia a energie. Želám si, aby sa v nej všetci esperantisti dokázali prechádzať! A aby ich tam všetci ľudia nasledovali. Potom sa nádherný sen ľudstva o večnom požehnaní naplní.